PPošliapaný Kristus

Všetko prebiehalo ako malo. Kostolníčka pripravila kňazovi rúcho, miništranti prišli na čas, kňaz tak isto, malý elektrický organ začal úvodnú pieseň... Bohoslužba Slova, kázanie, bohoslužba obety... Na modlitbu obetníka sa zmenila podstata obetovaného chleba na Kristovo telo a víno na Kristovu krv – Obeta za náš Hriech a hriechy platná do konca vekov, ktorú si zachovala Cirkev a o ktorú denominácie prišli. Všetko ako ustanovil Pán pri svojej Poslednej večeri: Pri večeri vzal Ježiš chlieb a dobrorečil, lámal ho a dával učeníkom, hovoriac: „Vezmite a jedzte: toto je moje telo.“ Potom vzal kalich, vzdával vďaky a dal im ho, hovoriac: „Pite z neho všetci: toto je moja krv novej zmluvy, ktorá sa vylieva za všetkých na odpustenie hriechov. (Mt 26:26-28). Všetko ako malo byť? Zdanie niekedy klame.
Za svojich mladších rokov som vypomáhal miništrantskou službou pri slávení nedeľnej liturgie v našej malej kúpeľnej kaplnke, ktoré boli určené predovšetkým nemecky hovoriacim liečiacim sa hosťom v našich kúpeľoch, či iným turistom. Svätá omša prebiehala v nemčine, občas v latinčine. Návštevníkov bohoslužieb bolo akurát toľko, koľko dokázala objať malá budova stánku Božieho. Podávanie Tela Spasiteľa sa robilo dvoma spôsobmi: priamo do úst i na dlaň ruky. A práve pri rozdávaní svätých Hostií sa stala nedobrá vec, pri ktorej som si uvedomil jasné paralely s naším každodenným životom. Táto vec ma priviedla k zamysleniu.
Počas podávania Večného pokrmu Božiemu ľudu som asistenciu kňazovi prenechal mladšiemu pomáhajúcemu miništrantovi. Ten, ako sa skončila svätá liturgia obety, sa nám až v sakristii zveril s vecou, ktorá nás rozrušila. Počas rozdávania prijímania videl, ako kňaz nevedomky zobral z nádoby dve Hostie, pričom jednu vložil do úst prijímajúceho, avšak druhá sa zospodu uvoľnila a padla na zem.
„A čo si urobil?!“ pýtame sa ho prekvapení. Vraj nič. Hanbil sa ozvať.
Dali sme sa hľadať Telo Živého. Na koberci pred oltárom sme hostiu nenašli. Hľadali sme ďalej. Medzi lavicami. Nič. V malej vstupnej predsieni. Nič. Vyšli sme z kaplnky.
Vonku pršalo a chodníky boli mokré. Hostiu sme napokon objavili až pred vchodom do chrámu. Priamo pred východom. Na vlhkom asfalte ležal Večný pokrm, nová Manna pre Boží ľud – telo Krista. Po skončení liturgie na telo Ježiša šliapali všetci veriaci, čo sa jej zúčastnili. Pošliapaný Kristus, nevedomky, tentoraz neúmyselne zneuctený.
Zamyslime sa. Pozrime sa do vnútra. Nie je to jasný obraz duchovného stavu niektorých z nás, kresťanov? Na liturgii si posedím, popočúvam, postavím sa do rady na prijímanie Tela a – potom si ho viac nevšímam, napríklad, že leží pred kostolom v žobrajúcom. Nemám práve ja premieňať spoločnosť? Čím, ak nie tým, že budem svetlom? Že sa najprv ja nechám premeniť a budem hľadať Ježiša v blížnom a inšpirovať sa Ježišovým charakterom? Že budem usvedčovať svet z hriechu svojimi jasnými evanjeliovými postojmi? Že budem vzorom. Nemám byť tou soľou, ktorá spôsobuje, aby mäso nehnilo? Sviečkou, ktorá má byť postavená na svietnik? Nemám práve ja hájiť záujmy Krista pred svetom? Ak pripúšťam kompromisy so zlom, utlmujem hlas, ktorý ma nabáda protestovať, zdvihnúť hlas proti nemorálnosti či už v reklame, televízii, neobhajujem záujmy Toho, ktorému som odovzdal život v krste. Dá sa teda aj prijímať Telo Krista, aj po ňom šliapať? Bohužiaľ áno. 1 Kor 11:27-29. Vedie to k apatii, otupovaniu mysle a nerozlišovaniu medzi dobrom a zlom, morálnosťou a nemorálnosťou. Nesmieme byť „áno-aj-nie“. Keď kresťania nebudú soľou, kto zastaví hnilobu spoločnosti?
Šliapať po Kristovi sa dá aj nevedomky. Že si nechám konzumom otupiť myseľ, svedomie, ktoré už potom nerozlišujú správne. Reklamou, kompromismi. Že si budem vpúšťať do seba veci, čo doň nepatria, lebo tam majú byť len sväté veci. Cesta na svetlo je v jednoznačnom rozhodnutí sa pre Krista, stavaním svojho života na Božom Slove, ktoré má nedvojzmyselnú odpoveď a pri rozlišovaní je jasné. Je to na sebareflexiu, aby na konci, keď – hoci pozvaní na svadbu, nenašli sme dvere zatvorené. Napokon prišli aj ostatné panny a vraveli: „Pane, Pane, otvor nám!“ 12 Ale on im povedal: „Veru, hovorím vám: Nepoznám vás.“ Preto bdejte, lebo neviete ani dňa ani hodiny (Mt 25: 10-13). Nepoznám vás. Stávali ste v rade na prijímanie môjho Tela, ale šliapali ste po ňom. Vzdiaľte sa odo mňa.
Všímajme si, kde leží Kristus. Kde je Kristus. V kom je Kristus.